Čo donúti lenivého človeka ako ja, ktorý ešte aj 200m do roboty chodí autom zabehnúť 5km (Maratonsku štafetu)?
Určite tam boli nejaké osobné dôvody, ale hlavne som nechcel sklamať mojích kolegov, s ktorými som sa prihlásil na maratónsku štafetu. Tak som po robote sa obliekol, obul staré tenisky a ako bývalý športovec som vydal na nábrežie vyskúšať, čo vo mne zo starého športovca ostalo. Nebolo to zlé, zabehol som 8km čo mi dalo najavo, že tých 5km na štafetu zvládnem. S kolegyňou sme sa motivovali a posielali sme si svoje časy na porovnanie a videli sme, že každým dnom sa to zlepšuje.
Kamaratka, ktorá precvičuje Tabatu ma zavolala k nej na trening a mne to ako spestrenie tréningu prišlo, ako dobrý nápad. Na treningoch mi povedali, že trenuju na Spartan Race, niečo som o tom vedel, že sa beži v lese, v blate a je to naročné, tak prečo sa neprihlasit, keď som už ten športovec.
Takže moj trening okrem klasickeho cestného behu sa zmenil na beh po kopcoch, čo ma naozaj nadchlo, preto ked som raz sedel v okne, fajčil a pozeral stranku Spartan race, tak tam niekto napisal, že sa ide treningovo si zabehnúť Pezinskú babu a spat. Hovorím si, super nápad, prechádzka v lese, novy ludia a ešte aj trening. Hned som napisal organizatorovi, či tam môžu ist aj amatéri. On, že jasnééé, všetci sme amatéri. Tak som išiel do Baumaxu, kupil jednu čelovku, nejake tyčinky a večer o desiatej sme sa stretli na Kamziku. Hned som spoznal prvého spoluchodca s ktorym sme sa hodili reč. Pýta sa ma, že ako dlho trenujem, tak cely nadšený, že tých 10km zabehnem a že kolko zabehne on? A on celkom vklude, ako keby to bolo uplne normalne, hovorí "Ja behavam tak 60km". Viete si predstavit moj strach v očiach, keď človek, ktorý mi o sebe povie, že je amater a behava 60km??? Počas behu na Pezinsku, som sa dozvedel, že ten jeden je organizator Štefanik Trail, čo je 140km beh, vtedy som pochopil, že toto je pre nich len rozcvička. Počas tohto behu som si dva krat vytkol členok, ale podarilo sa mi zabehnut na Pezinsku. Sice som mal spalene do krvy stehna, vytknute členky, ale zabehol som 32km, čo by bol pre mna mesiac dozadu nerealny ciel. Takže som pochopil, že mam na viac.
Medzitým som absolvoval rôzne behy, či už dlhšie alebo kratšie, či na betone alebo v horach, ale o ktorých by som chcel hovorit su 3.
1. Spartan Race - Valčianska Dolina
O Spartan Race počul už asi každý, takže to len zhrniem je to beh v kopcoch, kde treba prejst dráhu na ktorej sú rozne prekážky (šplhanie, preskakovanie, plazenie, atd...). Uspešne som absolvoval celu trifektu (čiže som zabehol všetky tri obťiažnosti), ale Spatan Race Super vo Valči ostane v mojích spomienkach navždy. Myslím, že každý, čo tento pretek absolvoval bude so mnou súhlasiť, že to bolo niečo čo sa vryje človeku do hlavy. To čo sme zažili na 16km, cez 50 stupnove stupanie, klesanie, cez teplo a v mojom prípade vytknuté členky. Vo Valči som si siahol na dno a do cieľa som došiel len silou vôle, lebo tesne pred cieľom som si 3x vytkol ľavý členok a to ako som sa pohyboval potom už nebola ani chôdza, ale niečo neopisatelne. Za pretek som si vytkol 3x ľavý členok a 2x pravý členok, ale dokázal som sa zatnúť a aj cez bolesť sa prekonať. V tých kopcoch ostal kus mňa.
2. FRUENS HAMSTER TRAIL - Dánsko
Jeden deň sedím v okne, fajčím a pozerám čo nové na FB. V tom Maťo Urbanik (organizator Stefanik Trail 140 a ten človek, ktorý mi ukázal krásu Trail behov) dáva na stránku ST ponuku, na beh v Dánsku. Ako veľký cestovateľ mi to prišlo, ako veľmi dobrý nápad spojiť beh spolu s výletom. Tak som sa spojil s Matom, ktorý ma odporučil na Sørena a Kenetha, ktorý tento beh organizujú. Po pár spravách sme sa dohodli detaily. Tento beh bol vo všetkom iny ako to čo som pred tým bežal. Väčšina behov je takých, že ráno na štart, tu je cieľ a bež, zmeráme ti čas. Søren si povedal, že chce byt iny, tak vymyslel okruh (4km), štart bol o 20:42 (čas ked slnko zapadlo) a po odštartovaní sme mali 6 hodín na to, aby sme odbehli čo najviac km. Čiže druhy beh, kde som sa prekonaval, lebo 6 hodín som pred tym ešte nikdy nebežal, ale po skusenosti z Valčianskej doliny som si nechal zatejpovat členky (vid foto). Prve 3,5 hodiny boli v poriadku, počúval som audioknihu, bežal som celkom dobre tempo. Čas na jeden okruh si presne nepamatam ale bolo to okolo 25min na okruh. Po 4 hodinach behu, prišiel prvy zlomový bod a vytkol som si členok, čo ma spomalilo, a môj cieľ zabehnúť cez 42km (maratonska vzdialenosť) sa mi vzdialoval. Do konca 2 hodiny a ja som si počas týchto 2 hodin vytkol členky dokopy ešte 3x. O 02:42 som začul lesný roh, čo znamenalo koniec závodu a ja som vedel, že sa mi môj cieľ nepodarilo splniť. Okolo 3 hodinej ráno som došiel (chôdza veľmi podobná tej, čo môžete vidieť vo filmoch o zombíkoch) som zamieril k autu po cigarety. Viete si predstaviť tie pohľady ostatných bežcov? Dozvedel som sa, že zabehol som tesne pod 40km. Bol som síce sklamany, že tento rok zo mňa asi nebude Ultra Trail Bežec, ale aj tak som bol spokojný, že som to vydržal a nevzdal som sa. Søren mi v aute smerom na letisko povedal, že medzi zahraničnými som zabehol najviac, čo ma veľmi potešilo, ale potom povedal, že tam bol iba jeden švéd a ja, takže moje nadšenie netrvalo moc dlho. Počas môjho pobytu v Dánsku som si veľmi zamiloval krajinu a hlavne ľudí a Sørenovi som sľúbil, že ak budem môcť, tak budúci rok určite prídem znova.
3. Prešporský Ultra Trail - minirun
Nenechajte sa zaskočiť slovom minirun, tento beh nebol, až tak mini ako sa zdá. Hlavná trať mala 103km a mini len 50km. Zasa jeden z tych večerov, keď som nemal čo robiť a sedel som a fajčil a zrazu vidím, že na FB je nejaká diskusia ohladne PUT 2014, tak som si to otvoril a zisťujem, že sa jedna o Ultra Trail beh v Bratislave a štartovné je dobrovolné, tak hneď ma to zaujalo. Nie nadarmo sa hovorí, že tie najlepšie veci sú zadarmo. Tento beh sa koná v Bratislave a v jej okolí a dokazuje, že Bratislava nie je len rovina a betón. Celý čas som si hovoril, že to nesmiem prepaliť, aby som to vôbec dobehol. Samozrejme ako neskúsený bežec som sa nechal na začiatku strhnúť a išiel som oveľa rýchlejšie ako som chcel. Prvá občerstvovačka po 11km na devíne, kde len rýchlo sa napiť získať pečiatku a isť dalej. Detaily preskočim, lebo si ich po pravde už moc nepamatam, ale spomeniem, ako som na cca 40km prvý krát zle stupil a vedel som, že už to je zle. Začínal som citiť únavu a tým sa zhoršila aj moja pozornosť. Aj napriek snahe sa sústrediť na každý krok, som 3x zle stúpil. Moja cielavedomosť alebo tvrdohlavosť ma nepustila a aj napriek bolesti som chcel pretek dokončiť. To sa mi aj nakoniec podarilo, ale to ako som sa na konci pohyboval by sa nedalo nazvať behom, ba dokonca ani chôdzou. Napriek euforii som bol nahnevaný na seba, že som sa takto precenil a povedal som si, že do buduceho roka natrenujem a dám hlavný pretek - 103km.
O rok neskôr som hlavný pretek dal ale s náležitou prípravou, aby som nemusel trpieť tak ako pri tom mini. Poučenie pre druhých - neprecenujte svoje sily a na každý beh sa dôkladne pripravujte.
#2
